206 · Eva Hettmer – Wash-Wash

• Rok: 2012
• Technika: olej na plátne
• Rozmery: 100 x 150 cm
• Značenie: vzadu

Séria Divočina je najucelenejšou ranou polohou v Hettmerovej maľbe a ponúkané plátno do nej patrí priamo. Ide o súbor veľkoformátových figurálnych kompozícií, v ktorých zvieratá a ľudia zdieľajú jeden priestor bez jasnej hierarchie, bežné úkony sa odohrávajú v nelogických časových a priestorových vzťahoch a hranica medzi človekom a zvieraťom sa stáva priepustnou. Autorka sériu predstavila na samostatnej výstave v Galérii mladých Nitrianskej galérie, kde kurátorka Marta Hučková akcentovala jej surreálne podanie a kritický pohľad na ľudský egoizmus vo vzťahu k zvieratám. Na tomto plátne sa skupina žien, dievčat a zvierat ocitá v oblaku vodnej triešte striekajúcej z hadice – banálny úkon je tu povýšený na absurdný, takmer obradný výjav.

Dielo vzniklo v zlomovom bode autorkinej dráhy: po bakalárskom štúdiu maľby na bratislavskej vysokej škole odchádzala do ateliéru kontextuálnej maľby na viedenskej Akadémii výtvarných umení, kde sa jej tvorba posunula k programovej práci s telom, rodom a ženskou skúsenosťou – k polohe, za ktorú neskôr získala Cenu Oskára Čepana. Práve v tomto porovnaní je plátno zaujímavé: kričiaco ružová a purpurová, ktoré sa stali poznávacím znakom jej neskorších ocenených malieb, sú tu už naplno prítomné, no ešte v surreálnom, rozprávačskom rámci zvieracej metamorfózy, pred ich neskorším kritickým zostrením. Keďže sa ťažisko autorkinej činnosti presunulo do zahraničného galerijného a inštitucionálneho prostredia, plátna tohto rozsahu z jej raného, výstavne doloženého obdobia sa v domácej ponuke objavujú len zriedka; pre zberateľa súčasnej slovenskej maľby ide o presne zaraditeľný a datovaný vstup do tvorby jednej z výraznejších autoriek strednej generácie.

Kompozíciu drží pohromade biela clona vodnej triešte: neopisuje priestor perspektívou, ale ho vrství, oddeľuje jednotlivé výjavy do samostatných mikropríbehov a zároveň im dáva spoločné dýchajúce svetlo. Farebnosť stojí na tvrdom strete sýtej ružovej a chladných, takmer jedovatých zelení s bielo vybledeným stredom plátna – kontrast, ktorý obrazu dodáva neónový, plagátový tón, hoci je budovaný klasickou olejovou maľbou. Rukopis je zámerne nejednotný: zvieracie telá sú modelované mäkko a presvedčivo, kým vegetácia a časť figúr prechádza do rozotretej skratky, a práve toto napätie medzi presnosťou a rozpadom nesie snovú logiku celého výjavu.