83 · Štefan Roskoványi – Krajina I.

• Rok: 1995
• Technika: olej na plátne
• Rozmery: 71 x 61 cm, s rámom: 88,7 x 78,5 cm
• Značenie: vpravo dole

Maliarsky program si Roskoványi postavil na farbe – svoj prístup sám pomenoval ako koloristický hedonizmus a uplatňoval ho rovnako v portréte a figurálnej maľbe, v prírodných motívoch aj v abstraktných variáciách. Prítomná práca stojí presne na rozhraní dvoch z týchto polôh: ešte drží konkrétny výsek jesenného porastu so svetlou hmotou presvitajúcou v pozadí, no farebné plochy sa už osamostatňujú natoľko, že sa motív číta skôr ako rytmus horúcich škvŕn než ako opis určitého miesta. Toto pnutie medzi videným a autonómne skladanou farbou patrí k najpríznačnejším črtám jeho zrelej tvorby – obdobia, keď po rokoch pedagogického pôsobenia v Košiciach maľoval už výhradne ako slobodný umelec a keď si vypracoval podobu prírodného námetu, ktorá je na prvý pohľad rozpoznateľne jeho.

Dielo pochádza z polovice deväťdesiatych rokov, teda z času, keď sa v prírodných námetoch opakovane vracal k číslovaným variantom toho istého motivického okruhu; z prvej polovice dekády sú známe ďalšie takto označené kompozície, od komorných rozmerov až po veľké plátna. Doložené vystavenie v košickej galérii, ktorá v tom období niesla meno Júliusa Jakobyho a dnes pôsobí ako Východoslovenská galéria, zaraďuje prácu do inštitucionálneho kontextu prakticky hneď po jej vzniku – tá istá galéria má spolu so Slovenskou národnou galériou autora zastúpeného aj v zbierkach. Pre zberateľa je podstatné, že farebná schéma tohto obrazu, dominantná červeň a oranž doplnená komplementárnou zeleňou a modrou, zodpovedá práve tomu, čo sa v reflexii jeho maľby pomenúva ako jadro autorského rukopisu; ide teda o reprezentatívnu, nie okrajovú polohu tvorby, ktorej prírodné kompozície patria dlhodobo k jeho najvyhľadávanejším prácam.

Kompozíciu drží tmavá kresba konárov, ktorá prechádza celou plochou ako pevná kostra a bráni rozohranej farbe rozsypať sa. Farba tu nesie svetlo namiesto lokálneho tónu – teplé jadro sa rozhára proti chladným modrozeleným a bielym prielomom, ktoré obrazu umožňujú dýchať. Rukopis je široký a suchý, kladený plochým štetcom do mozaiky ťahov, ktoré si udržiavajú vlastný tvar a dávajú povrchu hmotnosť. Priestor nevzniká z perspektívy, ale z kontrastu teplého a chladného, a práve tým si výjav drží napätie medzi predmetnosťou a voľnou maľbou.