68 · Eugen Lehotský – Nárazy, tlak a pád

• Rok: 1968
• Technika: olej na plátne
• Rozmery: 92 x 92,5 cm
• Značenie: vpravo dole

Medzi krajinami a zátišiami, ktoré tvoria hlavný prúd Lehotského maliarstva, pôsobí tvarovo rozviazaná kompozícia zo záveru šesťdesiatych rokov ako jeho najmenej obvyklá a najexperimentálnejšia poloha. Autor si zrelý výraz vybudoval na zmyslovom, renoirovsky cítenom podaní krajiny a figúry, skúsenosť s avantgardnými systémami však mal už z polovice tridsiatych rokov, keď nakrátko prešiel kubizujúcou a surrealizujúcou epizódou. K nepredmetnejšiemu mysleniu sa naplno vrátil až v neskorej fáze svojej dráhy, ktorá sa podľa doterajších charakteristík jeho tvorby orientuje na konštruktívne skúmanie tvaru zovretého pevnou čiernou kontúrou. Toto štvorcové plátno je jej vyhraneným príkladom – dej v ňom nesie zvinutý vír veľkých oblúkov, ktorý sa zarezáva do geometrizovaných plôch so vzdialenou ozvenou striech a múrov.

Lehotský býva zaraďovaný ku generácii 1909, teda k autorom formovaným pražským, čiastočne aj francúzskym školením – sám absolvoval študijný pobyt vo Francúzsku v polovici tridsiatych rokov – a k okruhu, ktorého tvorbu trvalo poznačila skúsenosť krízy a vojny a ktorému sa v slovenskom umení pripisuje výrazne humanistický, mravne angažovaný podtón. Že podobenstvové témy o ohrození neboli v jeho myslení náhodné, dokladá ocenenie, ktoré získal koncom päťdesiatych rokov v súťaži venovanej hrozbám a nádejam ľudstva. Pre zberateľa je podstatné, že práve abstrahovaná olejová kompozícia z rovnakého roku a v takmer zhodnom štvorcovom formáte sa zaradila medzi najvyššie dražené práce autora na slovenskom aukčnom trhu – ponúkané plátno tak stojí v tesnej blízkosti jeho trhovo najlepšie prijatej polohy. Z jeho tvorby sa pritom v ponuke objavujú predovšetkým krajiny a zátišia, zatiaľ čo práce tohto typu sú podstatne zriedkavejšie aj v galerijných záznamoch.

Celok drží rotácia: všetky oblúky sa zbiehajú k mimostrednej špirále a dávajú uzavretému štvorcu pohyb, ktorý by taký statický formát sám osebe nepriniesol. Farebne autor stavia na komplementárnom napätí červenej a zelenej, do ktorého vkladá teplú okrovú hmotu proti temnej modročiernej. Čierna kontúra nie je obrysom predmetu, ale nosnou konštrukciou obrazu, a krátke rytmické zásahy štetca pozdĺž zvinutej plochy jej dodávajú takmer strojový pulz. Farba je nanášaná v smere oblúkov, takže na dojme roztočeného pohybu pracuje aj samotný rukopis.