125 · Alojz Klimo – Tvary

• Technika: kombinované technika na sololite
• Rozmery: 76,5 x 65,5 cm, s rámom: 78,5 x 67,5 cm
• Značenie: neznačené

Medzi priekopníkov konštruktívno-geometrickej línie v slovenskom umení sa Klimo radí popri Dobešovi a Urbáskovi ako autor, ktorý sa k redukovanému racionálnemu systému neprepracoval cez teóriu, ale cez maľbu. Začiatkom 60. rokov postupne zbavoval svoju pôvodne expresívnu mestskú a civilizačnú tému opisnosti, až mu z nej ostala mriežka zvislíc a vodorovníc, ktorá obrazovú plochu delí na samostatné polia s vlastným vnútorným dianím. V tejto skladbe vznikli jeho najznámejšie okruhy okien a križovatiek a k nej sa hlási aj ponúkané dielo – s tým podstatným rozdielom, že ju prenáša z roviny maľby do plytkého reliéfu. Deväť polí zoradených do pravidelnej mriežky strieda prekrížené diagonály, klinové zalomenie a husto ryhované rastre, ktoré sa dvíhajú nad podklad a zapájajú do kompozície reálne svetlo a tieň. Ide teda o polohu, v ktorej sa autorova obrazová skladba stretáva s jeho druhou, materiálovou líniou.

Autorov formálny jazyk sa ustálil okolo polovice 60. rokov a odvtedy fungoval ako pružný, otvorený systém: v križovatkových kompozíciách z roku 1967 sa ten istý prvok opakuje vždy s inou obmenou, nikdy nie ako presná kópia. Rovnaký princíp drží pohromade aj toto dielo, kde sú jednotlivé polia variáciami niekoľkých základných obrazcov. Zberateľsky je pritom kľúčové, že nejde o plošnú maľbu: od konca 60. rokov Klimo súbežne s obrazmi vytváral objekty a monumentálne kompozície z dreva, kovu, skla a plastov a podieľal sa na výtvarnom riešení československej expozície na Expo 70 v Osake. Ponúkaná práca stojí presne na tomto rozhraní obrazu a objektu, ktoré sa na trhu objavuje zriedkavejšie než jeho temperové a olejové kompozície – práve tie pritom tvoria vrchol doteraz zaznamenaných aukčných výsledkov autora, zastúpeného v pätnástich stredoeurópskych galerijných zbierkach a oceneného Cenou Martina Benku za celoživotné maliarske dielo.

Sila diela je v napätí medzi prísnou modulovou mriežkou a tým, čo sa v nej odohráva: rytmus polí je pravidelný, ale striedanie pokojných ryhovaných rastrov s ostrými diagonálami ho neustále rozkolísava. Farba tu nie je výplňou kresby, ale rovnocenným prvkom – niekoľko sýtych tónov je rozvrhnutých tak, aby sa naprieč plochou vyvažovali proti prevládajúcej slonovinovej bielej. Tá zároveň nesie hlavnú prácu so svetlom: zošikmenie a vrstvenie plôch necháva modelovať skutočný tieň, takže hĺbku netreba maľovať. A napokon rukopis – povrchy ostávajú zjavne ručné, čo Klimovej geometrii uberá strojovosť a dáva jej maliarsku teplotu.