118 · Vladimír Kompánek – Znaky

• Technika: olej na sololite
• Rozmery: 59,5 x 74,5 cm, s rámom: 82 x 97,5 cm
• Značenie: vpravo dole, vzadu

Sochárske videnie ostáva v Kompánkovej maľbe prítomné aj tam, kde nesiaha po dreve: tvar si aj na ploche drží objem, hmotnosť a vztýčenú frontálnosť voľnej plastiky. Ako spoluzakladateľ Skupiny Mikuláša Galandu patril k autorom, ktorí archaické a ľudové pramene domáceho prostredia previedli do jazyka neskorej moderny, a zhustenie videnej skutočnosti do jediného úsporného tvaru sa stalo jadrom jeho výtvarného myslenia. Toto dielo patrí práve do tejto najviac abstrahujúcej polohy: tichá zostava vztýčených útvarov, v ktorých sa ozýva dedinské náradie aj drobná vidiecka architektúra, zoradená do jedného radu na úzkom bielom páse zeme. V rámci jeho maliarskej tvorby predstavuje prísnu, takmer obradnú stránku – protipól známejších fašiangových, zimných a figurálnych výjavov, ktoré sa na trhu objavujú podstatne častejšie a podľa ktorých si väčšina zberateľov autora pamätá.

Túto tvarovú skratku si vypracoval najprv v sochárstve, v šesťdesiatych rokoch, keď vznikali jeho penáti a poľné útvary odvodené z drevenej vidieckej architektúry, zo zvoníc, kaplniek a štítov; na dielach tohto okruhu sa opakovane ukazuje, ako sa architektonická silueta prelieva do siluety postavy, ženy či madony. Rovnaké napätie medzi predmetom a bytosťou drží aj túto kompozíciu, v ktorej útvar s priečnym krížovým zakončením pripomína zvoničku, zatiaľ čo susedné oblé objemy sú bližšie telu než nástroju. K maľbe sa autor prepracoval neskôr a tmavá zemitá škála doplnená bielou a ojedinelým farebným akcentom je pre ňu opísaná ako charakteristická – tu ju dielo napĺňa presne. Pre zberateľa je podstatné, že v rozvinutom vodorovnom formáte spája sochársky aj maliarsky pól tvorby autora, ktorý slovenské umenie reprezentoval na benátskom bienále i na svetových výstavách.

Nosná je rytmická osnova: zvislé tvary spájajú tenké priečne ťahy do mriežky, ktorá z voľne stojacich objemov robí jeden súdržný organizmus a dáva obrazu pravidelný, takmer hudobný spád. Farba je vedená úsporne – tlmená zemitá plocha, do ktorej jediný sýty červený tvar vnáša ohnisko, zatiaľ čo drobné chladné body udržiavajú celok v napätí. Rukopis pracuje s tenkým, ťahaným a preškrabávaným nánosom, ktorého štruktúra evokuje opotrebované drevo, a priestor ostáva zámerne plytký: siluety bez modelácie získavajú platnosť trvalého znamenia.